Hranice šťastia

Myslím si, že so mnou budete súhlasiť, ak súčasnosť nazvem aj obdobím rýchlorozpustnej kávy, instantného čaju, či fotografie na počkanie. Jazdíme rýchlo, chodíme rýchlo, spíme málo. Aj vybavené chceme mať všetko okamžite a hneď. Najlepšie po známosti. Týmto spôsobom sa správame nielen k okoliu, ale aj sami k sebe. Ak sa nám náhodou niečo nedarí tak ako si to predstavujeme, dávame si nálepku nemožného človeka alebo smoliara, ktorému sa nešťastie lepí na päty. Zabúdame, že veľké veci sa obyčajne skladajú z mozaiky malých vecí a že vyhráme len vtedy, ak sa prestaneme vyhovárať na dobu, ktorá našim plánom nežičí. Keď si ťažkosti nebudeme vysvetľovať ako “rany osudu”, ale ako prirodzené lekcie, ktoré nám dáva život a ktoré nám pomôžu vyrásť, určite zmysluplnejšie naplníme vlastný život. Ak pochopíme, že to všetko takto naozaj funguje, že naše telo a psychika, naše myšlienky a emócie sú prepojené netušenými väzbami s tým, čo sa nám deje... Až potom dokážeme sebe i iným, že pozitívna zmena je možná. Často strácame odvahu pri úlohách, ktoré sa nám zdajú byť nezvládnuteľné. Vyjadrila by som to slovami Senecu: “O mnohé veci neusilujeme preto, že sú ťažké, ale sú ťažké preto, že sa o ne nepokúsime.” Nesmieme zabudnúť, že nie je dôležité, čo si o nás a našom smerovaní myslí naše okolie. Pre vlastný pocit šťastia je smerodatné prekonať samého seba. Inak budeme celý život narážať na hranice vlastnej osobnosti.  
Ľudmila Synaková